Život Prešova
online
online
Pred 175 rokmi sa narodil Friedrich Nietzsche, prorok postmoderny
15.10.2019 Celý región
Röcken/Bratislava
15. októbra (TASR) - So životom a dielom nemeckého filozofa Friedricha
Nietzscheho, od narodenia ktorého uplynie v utorok 15. októbra 175
rokov, je spojených množstvo protichodných výkladov a mýtov. Pre západnú
filozofiu 20. storočia však bol jedným z hlavných inšpiračných zdrojov.
Siahli po ňom nielen Martin Heidegger, alebo Jean-Paul Sartre, ale aj
Michel Foucault či postmodernisti ako napríklad Jacques Derrida a
Jean-François Lyotard.
Za protichodné a nezriedka mylné interpretácie svojho diela mohol tak trochu aj sám Friedrich Nietzsche. Svojim štýlom písania, často aforistickým s ironickým podtextom miatol mnohých čitateľov, ktorí ho buď nekriticky obdivovali a citovali, alebo zúrivo odmietali.
Ako prorok postmoderny však ukázal, že západná civilizácia postavená na kresťanských hodnotách sa ocitla v hlbokej kríze, a preto je životne dôležité prehodnotiť všetky jej východiská či už filozofické, alebo aj vedecké. Jeho úvahy o smrti Boha, alebo vízia o "Nadčloveku", či teória "Večného návratu" sú teda skôr silné metafory než exaktné tvrdenia.
Friedrich Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v Röckene v rodine luteránskeho kňaza. Odmalička nasával atmosféru prísnej protestantskej morálky, vedel pôsobivo prednášať biblické texty či spievať duchovné piesne, za čo mu prischla prezývka "malý pastor". Exceloval však aj iných oblastiach. O detstva písal básne a venoval sa komponovaniu hudby.
Od piatich rokov, po smrti otca, vyrastal v obklopený ženami. O jeho výchovu sa starali stará matka, matka, dve tety a staršia sestra. Viacerí životopisci pripisujú Nietzscheho ostych voči ženám práve tejto výlučne ženskej starostlivosti. Jeho ľúbostné vzťahy stroskotali väčšinou skôr ako začali. Najväčšou životnou láskou budúceho "filozofa s kladivom" bola Lou Andreas-Salomé, ktorú požiadal aj o ruku. Tá však jeho ponuku odmietla podobne ako neskôr aj ponuku od nemenej slávneho básnika Rainera Maria Rilkeho.
Po ukončení vtedajšej prestížnej internátnej školy Schulpfort sa napriek očakávaniam rodiny Nietzsche nestal teológom, ale venoval sa klasickej filológii, ktorú študoval na univerzitách v Bone a Lipsku. Už v 24 rokoch vymenovali Nietzscheho za profesora klasickej filológie na univerzite v Bazileji. Úspešné pôsobenie na bazilejskej univerzite prerušila nakrátko vojna z roku 1870, ktorej sa talentovaný klasický filológ zúčastnil ako ošetrovateľ.
K filozofii priviedli Friedricha Nietzscheho nielen hlboké znalosti starovekého Grécka, ale predovšetkým rozsiahly spis nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera Svet ako vôľa a predstava (Die Welt als Wille und Vorstellung, 1818) a hudba Richarda Wagnera.
Na základe týchto inšpiračných zdrojov napísal svoje prvé väčšie filologicko-filozofické dielo Zrodenie tragédie z ducha hudby (Die Geburt der Tragödie im Geiste der Musik, 1872), ktoré sa však stretlo so značným nepochopením odbornej aj laickej verejnosti. Sklamaný z neúspechu sa rozišiel aj s Wagnerom a po desiatich rokoch opustil aj bazilejskú univerzitu.
Rozpaky, nepochopenie či odmietnutie vyvolali aj jeho nasledujúce diela Nečasové úvahy (Unzeitgemässe Betrachtungen, 1876), Ľudské, príliš ľudské (Menschliches, Allzumenschliches, 1880), Ranné zore (Morgenröthe, 1881), Radostná veda (Die fröhliche Wissenschaft, 1882). Dôvodom bol aj štýl akým boli knihy napísané. Boli totiž plné básnických obrazov, aforizmov, ironických poznámok. Nietzsche písal pre súčasníkov ťažko uchopiteľným jazykom, ktorým sa nachádzal na pomedzí umeleckého a odborného textu.
Aj napriek neúspechu sa nevzdal svojho spôsobu písania, ktorý sa ešte výraznejšie prejavil v spisoch Tak vravel Zarathustra (Also sprach Zarathustra, 1885), Mimo dobra a zla (Jenseits von Gut und Böse, 1886), Genealógia morálky, (Zur Genealogie der Moral, 1887), Súmrak modiel (Gotzen Dammerung, 1888), Antikrist (Der Antichrist, 1888), alebo Ecce homo (1888).
Po odchode z univerzity žil Friedrich Nietzsche osamelým životom striedavo v Nemecku, Taliansku a Švajčiarsku. Sužovaný bolesťami hlavy, postupným strácaním zraku, nespavosťou sa v januári 1889 v Turíne nervovo zrútil, z čoho sa už do konca života nezotavil. Previezli ho do Weimaru, kde sa o neho starala jeho setra Elizabeth Fösterová-Nietzscheová.
Tá sa starala aj o pozostalosť bratovho diela, ktoré opätovne vydávala, ale v silne skreslených výberoch. Po smrti Nietzscheho vydala napríklad výber jeho poznámok pod názvom Vôľa k moci (Wille zur Macht, 1901). Dielo zneužili nemeckí nacisti pre šírenie ideológie výnimočnosti árijskej rasy či antisemitizmu. Weimarský archív Nietzscheho spisov, ktorý vytvorila jeho setra, osobne navšívil v roku 1933 aj Adolf Hitler. Nietzsche však v skutočnosti vo svojich prácach odmietal antisemitizmus aj nemecký nacionalizmus svojej doby, z ktorého si ironicky uťahoval.
Nietzscheho filozofický odkaz očistený od nacisticko-antisemtiských interpretácií si našiel svoje dôležité miesto v kontexte filozofie 20. storočia.
Friedrich Nietzsche, filozof budúcnosti, zomrel 25. augusta 1900 vo Weimare.
Za protichodné a nezriedka mylné interpretácie svojho diela mohol tak trochu aj sám Friedrich Nietzsche. Svojim štýlom písania, často aforistickým s ironickým podtextom miatol mnohých čitateľov, ktorí ho buď nekriticky obdivovali a citovali, alebo zúrivo odmietali.
Ako prorok postmoderny však ukázal, že západná civilizácia postavená na kresťanských hodnotách sa ocitla v hlbokej kríze, a preto je životne dôležité prehodnotiť všetky jej východiská či už filozofické, alebo aj vedecké. Jeho úvahy o smrti Boha, alebo vízia o "Nadčloveku", či teória "Večného návratu" sú teda skôr silné metafory než exaktné tvrdenia.
Friedrich Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v Röckene v rodine luteránskeho kňaza. Odmalička nasával atmosféru prísnej protestantskej morálky, vedel pôsobivo prednášať biblické texty či spievať duchovné piesne, za čo mu prischla prezývka "malý pastor". Exceloval však aj iných oblastiach. O detstva písal básne a venoval sa komponovaniu hudby.
Od piatich rokov, po smrti otca, vyrastal v obklopený ženami. O jeho výchovu sa starali stará matka, matka, dve tety a staršia sestra. Viacerí životopisci pripisujú Nietzscheho ostych voči ženám práve tejto výlučne ženskej starostlivosti. Jeho ľúbostné vzťahy stroskotali väčšinou skôr ako začali. Najväčšou životnou láskou budúceho "filozofa s kladivom" bola Lou Andreas-Salomé, ktorú požiadal aj o ruku. Tá však jeho ponuku odmietla podobne ako neskôr aj ponuku od nemenej slávneho básnika Rainera Maria Rilkeho.
Po ukončení vtedajšej prestížnej internátnej školy Schulpfort sa napriek očakávaniam rodiny Nietzsche nestal teológom, ale venoval sa klasickej filológii, ktorú študoval na univerzitách v Bone a Lipsku. Už v 24 rokoch vymenovali Nietzscheho za profesora klasickej filológie na univerzite v Bazileji. Úspešné pôsobenie na bazilejskej univerzite prerušila nakrátko vojna z roku 1870, ktorej sa talentovaný klasický filológ zúčastnil ako ošetrovateľ.
K filozofii priviedli Friedricha Nietzscheho nielen hlboké znalosti starovekého Grécka, ale predovšetkým rozsiahly spis nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera Svet ako vôľa a predstava (Die Welt als Wille und Vorstellung, 1818) a hudba Richarda Wagnera.
Na základe týchto inšpiračných zdrojov napísal svoje prvé väčšie filologicko-filozofické dielo Zrodenie tragédie z ducha hudby (Die Geburt der Tragödie im Geiste der Musik, 1872), ktoré sa však stretlo so značným nepochopením odbornej aj laickej verejnosti. Sklamaný z neúspechu sa rozišiel aj s Wagnerom a po desiatich rokoch opustil aj bazilejskú univerzitu.
Rozpaky, nepochopenie či odmietnutie vyvolali aj jeho nasledujúce diela Nečasové úvahy (Unzeitgemässe Betrachtungen, 1876), Ľudské, príliš ľudské (Menschliches, Allzumenschliches, 1880), Ranné zore (Morgenröthe, 1881), Radostná veda (Die fröhliche Wissenschaft, 1882). Dôvodom bol aj štýl akým boli knihy napísané. Boli totiž plné básnických obrazov, aforizmov, ironických poznámok. Nietzsche písal pre súčasníkov ťažko uchopiteľným jazykom, ktorým sa nachádzal na pomedzí umeleckého a odborného textu.
Aj napriek neúspechu sa nevzdal svojho spôsobu písania, ktorý sa ešte výraznejšie prejavil v spisoch Tak vravel Zarathustra (Also sprach Zarathustra, 1885), Mimo dobra a zla (Jenseits von Gut und Böse, 1886), Genealógia morálky, (Zur Genealogie der Moral, 1887), Súmrak modiel (Gotzen Dammerung, 1888), Antikrist (Der Antichrist, 1888), alebo Ecce homo (1888).
Po odchode z univerzity žil Friedrich Nietzsche osamelým životom striedavo v Nemecku, Taliansku a Švajčiarsku. Sužovaný bolesťami hlavy, postupným strácaním zraku, nespavosťou sa v januári 1889 v Turíne nervovo zrútil, z čoho sa už do konca života nezotavil. Previezli ho do Weimaru, kde sa o neho starala jeho setra Elizabeth Fösterová-Nietzscheová.
Tá sa starala aj o pozostalosť bratovho diela, ktoré opätovne vydávala, ale v silne skreslených výberoch. Po smrti Nietzscheho vydala napríklad výber jeho poznámok pod názvom Vôľa k moci (Wille zur Macht, 1901). Dielo zneužili nemeckí nacisti pre šírenie ideológie výnimočnosti árijskej rasy či antisemitizmu. Weimarský archív Nietzscheho spisov, ktorý vytvorila jeho setra, osobne navšívil v roku 1933 aj Adolf Hitler. Nietzsche však v skutočnosti vo svojich prácach odmietal antisemitizmus aj nemecký nacionalizmus svojej doby, z ktorého si ironicky uťahoval.
Nietzscheho filozofický odkaz očistený od nacisticko-antisemtiských interpretácií si našiel svoje dôležité miesto v kontexte filozofie 20. storočia.
Friedrich Nietzsche, filozof budúcnosti, zomrel 25. augusta 1900 vo Weimare.
www.ZIVOTPO.sk
